„Je to pre mňa česť, ale aj zodpovednosť,“ hovorí o pozícii tímovej jednotky Ladislav Kandráč

Pred piatimi rokmi prvýkrát obliekol letanovský dres. Dnes už 26-ročný Ladislav Kandráč siaha so svojimi spoluhráčmi po historickom postupe do tretej ligy. Jeho súťažné začiatky prišli až na strednej škole, no aj tak je teraz lídrom Letanovčanov. Má za sebou niekoľko turnajových úspechov, ale veľmi túži po vyššej súťaži. Stolný tenis je pre neho „kráľovským“ športom. 

Až na strednej škole si začal hrávať stolný tenis súťažne. Tvoje začiatky siahajú aj niekam ďalej?
Ak mám rozpovedať históriu môjho stolnotenisového sveta, tak to siaha až na základnú školu. Začalo to, keď Základná škola v Smižanoch organizovala športové hry a naša pani triedna učiteľka chcela, aby sme sa zúčastnili. Ja som si vybral stolnotenisový turnaj. Ten sa pomaly ešte ani nezačal, prehral som prvý zápas a šiel domov. Prehra ma mrzela i keď som nevedel „poriadne“ hrať. Začal som sa teda tomuto športu venovať a o rok neskôr, na tom istom turnaji, som vyhral moje prvé prvenstvo. Vtedy to bol pre mňa šok, ale zároveň som pochopil, že je to moja šálka kávy. Po nástupe na Strednú priemyselnú školu strojnícku som v druhom ročníku začal hrať 6. ligu Spiš za SPŠS Plyn Servis. Začalo sa nám dariť a postúpili sme do 5. ligy.

Na základnej škole ste mávali aj tréningy?
Áno. Ja som navštevoval školu na ZŠ Komenského v Smižanoch, kde som chodil aj na tréningy. Tie sa začínali ráno pred vyučovaním. Rozkladali sme staré ťažké stoly, a potom som šiel na vyučovanie. Tréningy sme mali s pánom učiteľom Korbom. Mal som pár kamarátov, s ktorými sme tam chodievali. 

S takými „skutočnými“ tréningami si ale začal až na strednej škole. Bol si taký samouk, ktorý sa snažil odkukať od každého niečo?
Presne tak, nemal som žiadneho trénera, avšak prvé tréningy som mal s pánom Majerníkom zo SPŠS. Trénovali sme raz alebo dvakrát do týždňa. Zo začiatku som stále prehrával, ale postupom času som začal vyhrávať set, a išlo to tak set po sete. Nakoniec som bol jednotkou mužstva SPŠS. Snažil som sa vziať si od každého hráča niečo dobré, napríklad servis, jednotlivé údery…

Koho si vtedy považoval za taký svoj vzor? Bol to práve p. Majerník? Samozrejme, okrem slávnych hráčov ako Jan Owe Waldner, Jörgen Persson či Timo Boll.
Jan Owe Waldner a Jörgen Persson boli mojimi prvotnými idolmi, aj preto som si obľúbil drevá a poťahy pod ich hlavičkami. Ale idol mimo svetovej špičky? Ťažká otázka s jednoduchou odpoveďou. Ozajstné pingpongové začiatky som mal práve so spomínaným p. Majerníkom. Od neho som sa veľa naučil. Zachovať si chladnú hlavu, byť stále nad vecou, nerozčuľovať sa po každej zlej odohratej loptičke a mnoho iného. Úsmevná spomienka je, že od neho som sa nakazil mániou, že každá cudzia raketa je lepšia ako tá moja. To mi ostalo doteraz, keď skúšam stále iné poťahy a drevá. Týmto sa mu chcem aj poďakovať, že mi dal šancu rozvíjať moje nadšenie pre tento, v mojom srdci „kráľovský“, šport.

Po trojročnej anabáze na SPŠS si sa pobral do Letanoviec. Bolo to zapríčinené len presťahovaním sa zo Spišskej Novej Vsi do Hrabušíc, alebo tam boli aj iné faktory?
Prestup do Letanoviec sa zrodil jednak presťahovaním do Hrabušíc, ale hlavným faktorom bolo, že s družstvom SPŠS sme zostúpili z 5. do 6. ligy. Oslovil ma p. Pavlanský, či nechcem hájiť letanovské farby. Po krátkom váhaní som ponuku prijal. A odvtedy som v Letanovciach, teraz je to už piata sezóna.

Hneď po roku tvojho pôsobenia v letanovskom klube ste dostali na ďalšiu sezónu možnosť hrať štvrtú ligu. Trúfal si si na vyššiu súťaž? Nikdy predtým si ju nemal možnosť ani len okúsiť.
Áno, ponuka hrať štvrtú ligu ma veľmi prekvapila a potešila. Dovtedy som 4. ligu nehral. O to viac som sa na ňu tešil.

Úvodná sezóna sa vám celkom vydarila. Skončili ste štvrtí. V čom vidíš základ úspechu v premiérovej sezóne vo štvrtej lige? Tak ako tímový, aj tvoj, keďže si sa stal jednotkou v letanovskom mužstve.
Myslím, že sme ako nováčik prekvapili nejedno mužstvo vo 4. lige. Úspech vidím predovšetkým v súdržnosti tímu, čo sa, bohužiaľ, nevidí v každom mužstve. Domácu úrodnú pôdu na víťazstvá podporili vedúci Letanoviec p. Pavlanský a p. Lesňak. Takto som mohol stavať na pevných základoch, tvrdých tréningoch, a zároveň na podpore mužstva. Stolný tenis je síce individuálny šport, ale jednotlivec nevyhrá celý zápas. Stať sa jednotkou v mužstve bolo veľmi ťažké, keďže som mal výborných spoluhráčov, ale napriek tomu sa mi to podarilo. Je to pre mňa česť, ale aj zodpovednosť. Musím sa priznať, je to skvelý pocit (úsmev).

V druhej štvrtoligovej sezóne ste sa zachraňovali do posledných kôl. V tej tretej ste už potichu hovorili o postupe. Ten nakoniec nevyšiel. Veľmi to mrzelo?
Záchrana bola veľmi ťažká, ale našťastie pre nás, sa to podarilo. V tretej sezóne bol postup na dosah ruky, ale, bohužiaľ, náš čas ešte neprišiel. Postup nevyšiel a, samozrejme, veľmi to mrzelo. Tento pocit túto sezónu už nebudeme poznať, urobím/urobíme pre to všetko!

Ako si už naznačil, táto sezóna zatiaľ vyzerá pre vás veľmi sľubne. V prvej polovici ste nezaváhali ani v jednom zápase. Čomu sa dá pripísať taká skvelá stabilnosť výkonov?
Ani sám neviem. V jednoduchosti by som to pripísal chuti postúpiť do 3. ligy.

Všetko sa však skomplikovalo hneď v úvodnom zápase odvetnej časti prehrou vtedy s posledným celkom. Smižany niečím prekvapili? Čo sa stalo?
Moje zlyhanie pripisujem zraneniu, ktoré som utrpel na turnaji O pohár primátora mesta SNV. Turnaj som ešte zvládol dohrať v pohode, ale nedeľňajší duel, to bolo už ťažšie. Pár zápasov nevyšlo mojim spoluhráčom a zrodila sa prvá prehra na našom konte.

Ovplyvnilo to tvoju psychiku v ďalších zápasoch? Dosť ste sa vytrápili aj v nasledujúcom kole v Sp. Vlachoch…
Mne to dosť poplietlo hlavu. Prehral som osem zápasov v štyroch dueloch odvetnej časti, v porovnaní s prvou polovicou sezóny, v ktorej som prehral len štyri zápasy. V každom stretnutí to bolo pre mňa veľmi ťažké sa znovu naštartovať.

V tom takpovediac „zápase sezóny“ proti BBF si znovu ukázal, že je všetko v pohode a tromi bodmi pomohol svojmu tímu k cennej remíze.
Áno, našťastie pre mňa a celé mužstvo to dobre dopadlo. Som veľmi rád, že mi tento dôležitý zápas vyšiel a pomohol som tímu. Týmto súbojom som dokázal hlavne aj sám sebe, že je už všetko v poriadku. 

Všetci stolnotenisové priaznivci, ktorí očkom sledujú aj štvrtú ligu, tvrdia, že postup máte vo vrecku. Nie je to trochu zväzujúce a zaväzujúce?
Presne takú situáciu sme mali pred rokom. Každý tvrdí, že to máme vyhraté a postup istý, ale spomeňme si na zápas so Smižanami. Mali by sme triezvo uvažovať a postupovať od zápasu k zápasu, nech je súper akýkoľvek slabý či silný.

Ty hrávaš okrem 4. ligy mužov Spiš-Gemer ešte aj košickú Open ligu. Ako by si porovnal tieto dve súťaže?
Povedal by som, že súťaž v Košiciach je ťažšia, pretože sú tam tímy, ktoré majú hráčov aj z prvej ligy, čo robí tú ligu pre mňa veľmi zaujímavou.