Peter Petráš o pôsobení v Letanovciach: „Som tu už štvrtý rok a stále mi je tu rovnako dobre“

V minulosti malá vychádzajúca pingpongová hviezda na Spiši. S obrovskou chuťou a talentom. Vyrastal popri ďalších nádejných stolných tenistoch, ktorí mladosť obetovali každodennému tréningu. Pred štyrmi rokmi sa však jeho sen o „slávnej“ pingpongovej budúcnosti rozplynul. Peter Petráš tak zakotvil v letanovskom mužstve. Prečítajte si zaujímavý rozhovor s 20-ročným hráčom STO Letanovce o jeho pôsobení v našom klube, ale aj o súčasnom úspechu na nočnom turnaji v Kežmarku, či aj o jeho „slabších“ stránkach.

V Letanovciach pôsobíš už štvrtú sezónu. Čo ťa sem zo Spišskej Novej Vsi privialo?
Áno, som tu už štvrtý rok a stále mi je tu rovnako dobre. V mojom predošlom klube v Spišskej Novej Vsi sa to neskončilo najlepšie. Hoci sme tam kedysi mali oveľa vyššie ambície, kvôli niektorým veciam sa to všetko rozpadlo. A tak som si aj ja musel hľadať nový angažmán. Vtedy mi už bolo jasné, že v stolnom tenise to na majstrovstvá sveta už asi nedotiahnem, ale predsa nezahodím za hlavu tie roky tvrdej driny. Môj vôbec prvý tréner, pán Kocurek, vtedy hrával za Letanovce, tak trochu ma zlanáril, ozval sa mi aj tunajší nestor pingpongu pán Pavlanský. Prehovárať ma dlho nemuseli, i keď boli nejaké ponuky aj z iných tímov.

Keď si pred štyrmi rokmi začínal v Letanovciach, poznal si vôbec niekoho okrem spomínaného pána trénera Kocureka?
Vtedy som tu poznal akurát tak Laciho (pozn. r.: Kandráča), ktorý býval v minulosti na tom istom sídlisku ako ja. Takže občas sme si spolu dokonca aj zatrénovali, vedeli sme o sebe, kto sme, čo sme. Z videnia a po mene, samozrejme, aj zopár ďalších. Ale nebol to vôbec žiadny problém, za krátku dobu som spoznal množstvo skvelých ľudí, ktorí sa okolo pingpongu v Letanovciach pohybujú.

Do A-mužstva si vtedy prišiel ako posila so štvrtoligovými skúsenosťami. Ako ťa prijali medzi seba spoluhráči? Cítil si sa na tímovú jednotku?
Je pravda, že mal som už čosi vo štvrtej lige odohraté, ale my sme najprv mali hrať len piatu ligu a postup do vyššej súťaže sme si mali vybojovať. Udalosti to však zariadili inak. Hneď v mojej premiérovej sezóne v Letanovciach som si zahral štvrtú ligu. Prijatie spoluhráčov asi netreba príliš komentovať, pretože lepšiu partiu nájdete len ťažko. A nikdy som sa necítil ako tímová jednotka, ani vtedy. Vedel som, že ak nevyjde zápas jednému, potiahne to druhý. Stolný tenis je predsa tímový šport, a my sme boli, aj stále sme, jeden súdržný tím. Je úplne jedno, kto je jednotka, dvojka, trojka či štvorka. Podstatné sú víťazstvá celku. Na tie sú potrební všetci štyria, resp. v prebiehajúcej sezóne piati.

Prvé dve sezóny ste išli do ligy s malou dušičkou. V tej tretej ste už otvorene hovorili o postupe. Ten nakoniec nevyšiel.
Veru tak. Prvá sezóna, ktorú som odohral za Letanovce, nám vyšla nad očakávania. Skončili sme, myslím, štvrtí, čo bolo vynikajúce. V nasledujúcom ročníku nás obchádzalo povestné šťastie zďaleka. Nezachytili sme úvod, herne sme sa trápili celú sezónu a zachraňovali sme sa do posledných kôl. Minulý rok sme káder doplnili a v kompletnej štvorici sme to konečne chceli skúsiť. Zlomový bol odvetný zápas v Jablonove, kde sme prehrali 7:11. Nakoniec sme skončili až tretí.

V práve prebiehajúcej sezóne to máte rozbehnuté viac než dobre. Na čele štvrtej ligy kraľujete so šesťbodovým náskokom.
Prvú polovicu súťaže sme zvládli vynikajúco. Prešli sme ňou bez jediného zaváhania s 11 výhrami. To je fakt obdivuhodné. Za všetkým ale treba hľadať vynikajúci kolektív, ktorý ťahá za jeden povraz. Medzi nás výborne zapadol aj Samo Uhrín, ktorý je ešte vekom dorastenec. Za tie necelé štyri roky, čo som tu, však poriadne vyrástol. Samozrejme, aj do výšky, ale hlavne pingpongovo a ľudsky. Tak s pokojom na duši viem, že keď ostanem pre školské povinnosti v Bratislave, on ma dôstojne zaskočí.

Takmer všetci vás už pasujú za jasného postupujúceho do vyššej súťaže.
Máme šesťbodový náskok, ktorý je v pingpongu veľmi veľký, keďže aj za prehru je bod. Na druhej strane, ja sa snažím vždy krotiť všetky emócie. Stať sa môže čokoľvek, stačí jedno zranenie, jedna nepredvídaná udalosť, a môže byť po všetkom. Práve preto je super, že tu máme medzi sebou už piateho hráča, ktorý je schopný vo štvrtej lige pravidelne bodovať. Musíme ísť poctivo od zápasu k zápasu, nepodceniť žiadneho súpera a uvidíme, ako to nakoniec všetko dopadne.

Počas tvojho doterajšieho pôsobenia v Letanovciach si vraj mal aj iné ponuky. Čo ťa presvedčilo ostať v tomto klube?
Také, nad ktorými som vôbec uvažoval, boli dve. Nebudem ich zbytočne konkretizovať, ale jedna ma poriadne lákala, pretože vidina tretej ligy bola pre mňa veľmi motivujúca. Ale potom som si uvedomil, že ak by som opustil Letanovce, zrejme by zo štvrtej ligy vypadli, čo som nechcel dopustiť. A vlastne, prečo odchádzať odniekiaľ, kde mi je dobre? Presvedčila ma hlavne partia, ľudia, spoluhráči a podmienky. Predovšetkým však Robo Lesňak, ktorému aj touto cestou za všetko, čo pre nás robí, ďakujem. Je to človek s veľkým Č. Klobúk dolu pred takýmito ľuďmi v dnešnej dobe.

Takže si si už na Letanovce zvykol?
Tak to určite áno. Vo všetkých smeroch. Na ľudí, podmienky, stoly, sieťky, telocvičňu, v ktorej niektoré víkendy môžem rovno prespávať. Zlepšili sa aj spomínané podmienky, na ktoré som sa ja večne sťažoval, ale vždy len v dobrom (úsmev). Aj na mladých dorastencov, ktorí mi niekedy dávajú pocit ich veku, takže sa cítim o päť rokov mladšie.

Hovoril si o školských povinnostiach v Bratislave. Ako často chodíš domov, dá sa to časovo všetko stíhať?
Od septembra študujem v hlavnom meste na vysokej škole. Časovo by som stíhal v pohode aj všetky nedeľňajšie stretnutia, ale stráviť desať hodín vo vlaku každý víkend poriadne vyčerpáva. Najviac som to vydržal tri týždne po sebe, okrem toho, ani to cestovné nie je v súčasnosti najlacnejšie. Ale viem, že ak ostanem na víkend v Bratislave, je tu Samo, ktorý už neraz ukázal svoj potenciál. Veľmi ma teší, že sa dostáva na našu úroveň.

O tebe je známe, že pri zápasoch prejavuješ pomerne dosť emócií, no naopak aj ľahko znervóznieš a necháš sa vyprovokovať.
Keď sa obzriem pár rokov dozadu, tak to tak skutočne bolo. Nevravím, že teraz sa mi to nestáva, ale podstatne menej. Niekedy jednoducho človeka rozhodí obyčajné prasiatko, ktoré dostal v rozhodujúcom momente zápasu. Je to ale šport, a tak to treba brať športovo. A tie emócie po vyhratých loptičkách len a len pomáhajú. Často to poradím aj iným, pretože to dokáže hráča poriadne nabudiť, vyhecovať. Viac sa tak sústredí len na zápas, nevníma okolie, má prázdnu hlavu.

Naposledy si vraj trochu „vybuchol“ na nočnom turnaji v Kežmarku.
To nebolo vybuchnutie, len ma trochu pobúrilo, že vyše 60-ročný ujo nám pri štvorhre do očí povedal nepekné slovo. A tomu predchádzali už nadávky aj pri dvojhre, pretože som s ním hral v základnej skupine. Chvalabohu, ďakujem môjmu najlepšiemu spoluhráčovi zo štvorhry, Lacimu, že ma počas zápasu dokázal udržať a upokojiť. Svoje som si tak povedal až po zápase. Možno to splnilo svoj účel, neskôr sa ospravedlnil 20-ročnému sopliakovi a snáď pochopil, že súperovi by nadávať nemal.

V Kežmarku sa vám v hlbokej noci darilo. V silnej konkurencii ste s Ladislavom Kandráčom vo štvorhre vybojovali druhé miesto.
Ja som už po úvodnom kole štvorhry povedal, že ani nepamätám, kedy sme hrali takto perfektne. Vyšlo nám takmer všetko, na čo sme siahli. Veľmi ťažký zápas bol vo štvrťfinále, kde sme hrali proti skúsenej a zohratej útočnej dvojke Mikša – Kelbel. Na mňa tam vtedy prvýkrát došla únava. Nebyť Laca, ktorý sa ma celý čas snažil „prebrať“ a povzbudzoval ma, asi ten zápas nevyhráme. Krásne bolo aj semifinále. Celkové víťazstvo by už bola čerešnička na torte, ale proti druholigovej revúckej dvojici sme už hrali s akýmsi prílišným rešpektom a ja aj s veľkou únavou. Na tú sa však vyhovárať nemôžem, pretože hodinky mal každý nastavené rovnako. Tak či tak, zlepšili sme náš spoločný úspech na turnaji v podtatranskom regióne, pretože dva-tri roky dozadu sme na podobnom turnaji, akurát že sa hral cez deň a v Poprade, skončili na štvrtom mieste.

A čo dvojhry? Tam ste vypadli všetci v osemfinále.
Ešte tesne pred vyžrebovaním pavúka som Samovi Uhrinovi hovoril, že dnes sa cítim veľmi dobre a porazím kohokoľvek. Samozrejme, povedal som to aj s poriadnou dávkou humoru, ale naozaj som hral v ten večer vynikajúco. Po prvom kole som narazil na turnajovú jednotku. Zaujímavé, že všetkým trom Letanovčanom nám žreb prisúdil troch najvyššie nasadených hráčov. Ja som sa s Marekom Hakym snažil držať krok, aj keď som vedel, že asi nehrá naplno. Ale pre mňa bolo podstatné dotiahnuť zápas do piateho setu, to sa mi podarilo. Tam sa už môže stať čokoľvek. Stačia tri alebo štyri prasiatka a súper je rozhodený. No nestalo sa a dorastenec Haky si z Kežmarku nakoniec odniesol prvú cenu…

Čo by si poprial našim čitateľom do nového roku?
Hlavne nech sú zdraví a šťastní. Nech je rok 2013 krajší ako ten uplynulý. Veľa splnených snov a prianí. A my v tichosti snívame o postupe, tak nech nám držia palce a prídu nás povzbudiť v domácich zápasoch.